Charakteristika adresáta/odosielateľa:
Ľudovít XIV.: (5.9.1638 Saint-Germain-en-Laye - 1.9.1715 Versailles), francúzsky a navarrský kráľ. Bližšie biografické údaje dostupné na: http://www.newadvent.org/cathen/09371a.htm
Rákoci, František II.: (27.3.1676 Borša, Slovensko - 8.4.1735 Tekirgad, Turecko), sedmohradské knieža, vodca stavovského povstania, spisovateľ. Bližšie biografické údaje dostupné v: Slovenský biografický slovník. Zv. V. Martin: Matica slovenská, 1992, s. 28-29
Sekundárny zdroj:
KÖPECZI, Béla (ed.). II. Rákóczi Ferenc válogatott levelei. Budapest: Bibliotheca Kiadó, 1958, list č. 3
Regest:
Plán jezuitov sa nevydaril: Rákóciho sa nepodarilo odcudziť od domova. Roku 1694 ako 18-ročný mladík po šiestich rokoch navštívi svoje uhorské majetky, potom roku 1696 na dlší čas sa prisťahuje domov. Spred tokajského povstania ešte sa zachráni, avšak postupne dozrie v ňom presvedčenie, že musí niečo urobiť v záujme zmeny osudu svojej vlasti. O svojich plánoch rokuje s Mikulášom Berčénim, županom Užskej stolice a rozhodli sa obrátiť o pomoc k francúzskemu kráľovi Ľudovítovi XIV. Postúpenie listov adresované francúzskemu dvoru zverili do rúk cisárskemu kapitánovi Františkovi Jozefovi Longuevalovi, belgického pôvodu, ktorý ich však poskytol Viedni. Tieto listy dali právny podnet k tomu, aby cisársky dvor, ktorý mal už oddávna podozrenie, Rákóciho a jeho druhov 18. apríla 1701 zadržal. V ďalšej časti je preklad prvého francúzskeho listu adresovaný francúzskemu kráľovi Ľudovítovi XIV., ktorý je podľa zvyklostí doby plný zdvorilostných formulácií. 3. Súdobý odpis: Kriegsarchiv, Hofkriegsrat (Viedeň), 1706. Exp. Jul. Nr. 141.; kiadva: A. R. XI. 201-2. l. Francúzsky kráľ Ľudovít XIV. (1638-1715) ako 5-ročný sa dostal na trón a vládol 72 rokov. Pomocou svojich skvelých ministrov (Colbert, Louvois) posilnil kráľovský absolutizmus a približne do roku 1680 zabezpečoval v Európe francúzsku hegemóniu. Svojou pompéznosťou, vyhnaním hugenotov, nešťastnou vojenskou dobyvačnosťou ku koncu svojho panovania dostal svoj štát takmer na pokraj zániku. Bol v diplomatickom prepojení s Jurajom Rákócim I., Mikulášom Zrínskym, Michalom Apaffim II., sedmohradským kniežaťom a Imrichom Tökölim. Uhorské oslobodzovacie boje považoval za diverzie, čo aj z dopisovania s Rákócim vyplýva.